Ľudia si vzali na starosť vysvetliť správanie a konanie iných ľudí a psychológovia si zase zobrali na starosť vysvetliť ich vysvetlenia. A keďže táto téma sociálnej psychológie ma nesmierne zaujíma, vznikol aj tento článok.

V Myersovej knihe Sociálna psychológia sa uvádza, že to, ako ľudí posúdime záleží na tom, ako si vysvetlíme ich správanie. V závislosti na vysvetlení sa môžeme na bezdomovca pozerať buď ako na človeka s nedostatkom iniciatívy a proaktivity, alebo ako na obeť redukcie pracovných príležitostí a zníženia sociálnych dávok. Rovnako, podľa vysvetlenia môžeme interpretovať niekoho priateľské správanie ako skutočnú srdečnosť, alebo lichôtky.

Ak chceme porozumieť vysvetleniam, ktoré ľudia podávajú, musíme sa zaoberať ich názormi na príčiny toho, čo sa deje. Takýmito názormi sa zaoberá atribučná teória. Skúma, ako ľudia vysvetľujú vlastné správanie a správanie iných ľudí. Analyzuje, ako si správanie ľudí vysvetľujeme a čo z neho vyvodzujeme.

Zvyčajne ľudia zhromažďujú informácie a na ich základe formulujú teórie o ich možných príčinách. Identifikácia týchto príčin je známa ako proces atribúcie (prisudzovanie). Pretože sa snažíme porozumieť svetu, dávame prednosť príčinám, ktoré sú stále a trvalé, pred príčinami, ktoré sú iba prechodné. 

Pokiaľ má niečo stálu príčinu, môžeme predpovedať, kedy sa to v budúcnosti asi opäť stane. To nám pomáha vytvárať si obraz sveta. Takže napríklad, ak dôjdem k názoru, že ste prišli neskoro, pretože vám chýba schopnosť byť dochvíľni (stála príčina), budem aj v budúcnosti rátať s tým, že sa oneskoríte. Pokiaľ však zistím, že ste sa zdržali, pretože zazvonil telefón práve vtedy, keď ste už boli pri dverách (nestabilná príčina), potom nemám nijakú predstavu o tom, či nabudúce prídete načas alebo nie.

Poďme sa pozrieť na prvú štúdiu o základnej atribučnej chybe. Edward Jones a Victor Harris v roku 1976 skúmali, čo si ľudia myslia o názoroch druhých, ktorí sa správali neočakávane. Ich respondentmi boli študenti Univerzity Duke, ktorí dostali za úlohu prečítať si krátke písomné prejavy rečníkov v prospech, alebo proti vodcovi Kuby Fidelovi Castrovi. Text sa týkal Castrovej vlády na Kube, čo bola v tom čase „horúca“ téma. Buď vyjadroval súhlas s touto vládou, alebo naopak zdôvodňoval svoj nesúhlas. Pretože väčšina Američanov mala veľmi nepriateľský postoj ku Castrovej vláde, boli v tej dobe politické prejavy, ktoré by jej vyjadrovali podporu, veľmi nezvyčajné. Respondentom povedali, že autori prejavov, ktoré vyznievali v prospech Castra, dostali svoju tému zadanú a nemali teda možnosť vybrať si, ktorú stranu vo svojom prejave podporia. Autori štúdie napriek tomu zistili, že asi 45% respondentov sa nazdávalo, že autori prejavov naozaj verili tomu, čo napísali. Prisudzovali veľmi malú dôležitosť situácii, v ktorej sa autori prejavov nachádzali, a veľkou dôležitosť pripisovali ich stabilným postojom.Tento jav však bol oveľa nevýraznejší, keď respondenti posudzovali obvyklejší prejav, v tomto prípade taký, ktorý sa staval proti Castrovej vláde.

Keď ľudia robia iba to, čo očakávame, veľa nám to o nich neprezradí. Ale pokiaľ urobia niečo nezvyčajné, začneme rozmýšľať o tom, prečo to spravili.

Vedec Lee Ross s kolegami usporiadali v roku 1977 situáciu vo svojom pokuse tak, aby pripomínala kvízovú hru. Pokusným osobám boli náhodne pridelené role pýtajúcich sa alebo súťažiacich. Aj keď pozorovatelia i účastníci hry vedeli, že tieto role boli určené náhodne, aj tak u nich pretrvávalo presvedčenie, že tí, ktorí dávali otázky, mali viac vedomostí ako súťažiaci. Svedčí to o tom, že ignorovali rôzne situačné premenné vrátane toho, že pýtajúci sa mali voľný výber tém, a mohli tak zvoliť takú tému, ktorú dobre ovládali, kým súťažiaci takú možnosť nemali.

Atribučná chyba je zvlášť zreteľná vtedy, ak porovnávame vlastné správanie so správaním iných ľudí. Keď rozmýšľame o vlastnom správaní, máme tendenciu usudzovať na situačné príčiny – zohľadňujeme teda situáciu, v ktorej sa nachádzame, a to, ako táto situácia ovplyvňuje naše správanie. Ale pokiaľ posudzujeme správanie druhých, vysvetľujeme si ho skôr ich vlastnosťami a názormi, a to aj vtedy, ako ide o úplne rovnakú udalosť. Keď totiž posudzujeme správanie niekoho iného a toto správanie nezodpovedá nášmu očakávaniu, máme tendenciu vysvetľovať ho situačnými premennými.

Ako teda chápať atribučné skreslenie? Predstavte si nasledujúcu situáciu. Musíte dokončiť urgentnú úlohu a potrebujete k tomu kolegyňu. Volajme ju Petra. Je tu však problém. Petra mešká a mešká naozaj dosť.

Váš mozog si veľmi rýchlo pospája fakty. Určite to robí naschvál. Chýba jej disciplína. V tomto prípade si váš mozog pomohol bežnou chybou v myslení, teda už spomínanoiu základnou atribučnou chybou.

Keď pozorujeme správanie iných ľudí, ktoré vedie k negatívnemu výsledku, máme tendenciu pripisovať ho ich povahovým vlastnostiam a neberieme do úvahy situačné faktory.

V dôsledku základnej atribučnej chyby teraz kolegyňu Petru vnímate negatívne a má to obrovský vplyv na váš ďalší úsudok týkajúci sa jej konania. Budete si možno hovoriť, že Petra je hlúpa, lenivá alebo neschopná. Každá chyba, ktorú urobí, zosilňuje toto negatívne vnímanie.

Kvôli tomu ste sa rozhodli pracovať na ďalšom projekte úplne sami. A aby ste ho dokončili načas, pracovali ste neskoro do noci. Na druhý deň ráno vám z nejakého dôvodu nezazvonil budík a okrem toho ste sa dostali do poriadnej dopravnej zápchy. Výsledkom je, že ste do práce prišli neskoro. Ospravedlnili ste sa svojmu nadriadenému a cítili ste vinu. Ale nemohli ste spraviť vôbec nič, aby ste to zmenili, keďže ste budík nepočuli.

Bol to jeden z tých dní, keď sa úplne všetko kazí a nič nejde podľa plánu. Váš mozog práve využil ďalšiu chybu v myslení, ktorú nazývame skreslenie slúžiace sebe. Pri analyzovaní nášho vlastného správania, ktoré vedie k negatívnemu výsledku, pripisujeme ho situačným faktorom a nie našim povahovým vlastnostiam. Robíme to preto, aby sme samých seba videli v pozitívnom svetle.

Tak si to celé zhrňme. Základná atribučná chyba je to, keď správanie niekoho iného, pripisujeme jeho povahovým vlastnostiam, pretože nemáme dostatok informácií o situačných faktoroch. Na druhej strane máme však tendenciu svoje vlastné správanie pripisovať externým faktorom, aby sme chránili svoju sebaúctu.

Dôležité je uvedomiť si, že v oboch prípadoch ide o subjektívny úsudok.

Kľúčom k osobnému rastu a komunikačnej inteligencii je brať do úvahy povahové vlastnosti aj externé faktory.

Pozrite si video v ktorom Tali Sharot hovorí o tzv. optimistickom skreslení.